O autorovi
JIRI VALOCH POHYB AKO POSOLSTVO
.
Viktor Hulík debutoval už za normalizácie, kedy aktuálne umenie bolo prakticky oficiálne neakceptovateľné. Napriek tomu sa vydal touto cestou – prvé originálne riešenia boli koláže a asambláže, v ktorých rôznymi spôsobmi menil vizualitu tlačených reprodukcií, fotografií krajín; niekedy bola posolstvom skôr analýza samotného média (v tom mal blízko k umelcom, ktorí po politických zmenách publikovali pod egidou Skupina A-R a ktorí po prvý krát vystavovali v roku 1978 v Kybernetickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave – vtedy som o nich napísal, že prinášajú určité spriaznenie s analytickými tendenciami, prehodnocujúcimi maľbu, kresbu či grafiku ako sebareflexiu média, ktorá mala internacionálne zázemie v konceptuálnom myslení, ovšem programovo aplikovanom na klasické výtvarné médiá).
Pre Hulíka tu však evidentne bola dôležitá dvojaká možnosť manipulácie – priestorový zásah do použitého obrázku a rôzne spôsoby jeho deštrukcie ako štruktúry. Prítomnosť racionálnejších zložiek však postupne získavala na dôležitosti, aj keď fenomén hravosti zohráva, (koniec koncov rovnako ako u českého sochára Radoslava Kratinu) taktiež svoju dôležitú úlohu. Moment mechanického pohybu, ponúknutého divákovi ako výzva spolupodieľania sa na tvarových premenách, mal najskôr podobu klasického skladacieho metra a jeho parafráz, spočiatku ešte v interakcii s nalepenými obrázkami, ktoré sa stávali druhou rovinou manipulácie, postupne sa Hulíkovou doménou stala sféra rýdzej geometrie a pohyb, manipulácia s jednoduchými, vopred určenými plošnými útvarmi.
Ako prvý u nás dokázal sústavne objavovať kombinatorické varianty lineárnych zostáv v počítačových grafikách, s ktorými sa stal dôležitým reprezentantom svojej generácie vo svete.
Mňa ovšem najviac, aj keď jeho dielo sledujem od počiatkov, zaujala posledná, skutočne zrelá kapitola jeho tvorby – posúvače.
Geometrické reliéfy, tvorené niekoľkými vrstvami nad sebou – môžeme vnímať ako presnú, lapidárnu, skoro minimalistickú, výrazne farebnú, alebo naopak, čistú, čierno-bielu konštrukciu. Potom nás však zaujme šanca, ktorú nám ponúka jedna, väčšinou exentricky umiestnená skrutka. A veľmi jednoduchá, často minimalistická kompozícia sa môže rozhýbať do neuveriteľne širokej škály posunov, od veľmi subtilných variácií počiatočnej zostavy, až po veľmi zložité kríženia a otáčania.
Je symptomatické, že takéto Hulíkove diela sa staly vítanými na výstavách hnutia MADI – to je v našich končinách zhodou okolností menej známe ako rôzne konštruktivistické zoskupenia. Tvorí však ich živý protipól už od štyridsiatych rokov, kedy ho založil Carmelo Arden Quin s presvedčením, že i geometrické umenie môže byť omnoho hravejšie, slobodnejšie a otvorenejšie, než bolo to čisto konštruktivistické.
MADI pod jeho vedením stále prospieva a Viktor Hulík v ňom našiel spriaznených tvorcov, ktorí spojujú pregnantnosť geometrie s rôznymi možnosťami hravej otvorenosti – jeho dielo je dnes pre mňa mimoriadne dôležité, práve preto, že dokáže spojiť reliéfnu konštrukciu niekoľkých vrstiev s farebnou interpretáciou a potom ju otvoriť k rozohrávaniu nových a nových vzťahov, farebných i tvarových variant. K pohybu, ktorý nám objavuje novú dimenziu percepcie a zároveň programovo zprítomňuje istoty i neistoty obrazu a jeho hraníc.
JIŘÍ VALOCH
.